Bola to veru silná káva aj pre nadšeného fanúšika vyrastajúceho na experimentálnej časti diskografie KREATOR v deväťdesiatych rokoch. V ten večer som čumel ako puk na kultový program Metalla nemeckej televíznej stanice Viva, v ktorom mali premiéru hneď dva nové videoklipy s napätím očakávaného albumu „Endorama“. Striptízový bar, ktorý poslúžil ako prostredie pre obrazové stvárnenie skladby „Chosen Few“ a hlavne Milleho melodický spev vyrážali dych. Možno o trochu menej klip k titulnej skladbe, hoci Tilo Wolff, líder gothic-rockovej formácie LACRIMOSA naozaj nepatril k hosťom, ktorí by sa na návšteve u KREATOR dali očakávať.

„Endorama“ je pretavením dlhoročnej záľuby Milleho Petrozzu v tvorbe FIELDS OF THE NEPHILIM a SISTERS OF MERCY za viac ako aktívnej spoluúčasti vynikajúceho gitaristu a spoluautora väčšiny skladieb Thomasa Vetterliho. Úspešne sa tu okresávajú hrany, ktoré ešte v prípade predchádzajúceho štúdiového počinu „Outcast“ na viacerých miestach nebezpečne vytŕčali a evokovali v tej chvíli zabudnuté osemdesiate roky. Zvuk je mäkkučký, nadýchaný, ešte aj zdanlivo tvrdé a nekompromisné kompozície ako „Soul Eraser“ či „Pandemonium“ vôbec netlačia, nerežú, skôr naopak – upokojujú, hladia uši prekvapeného poslucháča. Keď som vtedy pustil jednému známemu moju najobľúbenejšiu skladbu z tohto albumu – fantastický kúsok „Willing Spirit“, nič netušiaci dobrák, odchovaný na KREATORE z dôb „Coma Of Souls“ mi nechcel veriť, že sa bavíme o tej istej kapele.

Mille Petrozza intenzívne navštevoval hodiny u hlasovej pedagogičky Gudrun Laos, ktorá mu pomáhala aj pri produkcii melodických vokálov na albume. Tommy Vetterli sa vyžíval v prekrásnych gitarových sólach, melodických vyhrávkach, elektronických kudrlinkách, sláčikových aranžmánoch. „Endorama“ je v podstate výborným gothic-metalovým albumom, logickým pokračovaním toho, čo sa zrodilo na doske „Outcast“. Kto vie, kam by to celé smerovalo, keby sa tento prístup stretol s komerčným úspechom. Opak bol však pravdou. Keď si na turné s MOONSPELL Mille s hrôzou uvedomil, že oveľa väčšie ovácie u divákov majú a viac tričiek predávajú nejakí portugalskí „spratkovia“, bolo jasné, že nastal čas znovudobytia trónu. Na brány klopala násilná revolúcia, ktorej dôsledky prežívame v prípade tejto kapely aj v súčasnosti. Zvláštny pocit smútku za starými, „experimentálnymi“ časmi sa snúbi s radosťou z dobrého koncertu a vedomím, že v drsných thrashmetalových koľajach sa tejto starej nemeckej lokomotíve predsa len fujazdí najlepšie.